Nedeľné poludnie alebo alegória o električkách

Autor: Jana Stanková | 16.10.2011 o 17:59 | (upravené 16.10.2011 o 18:42) Karma článku: 1,00 | Prečítané:  242x

Atmosféra:  v okne diera, oči nášho plyšového zvera cez ňu sliedia. Niet nad nedeľnú vôňu kávy, vonné tyčinky so zdraviu lahodiacim olovnatým účinkom a na naše vlastné prekvapenie radiátor, ktorý z posledných síl vyhrieva svojím kovovým telom našu improvizovane zdomácnenú izbu. Slnko von usilovne ale chladne žiari, vysiela svoje oslabnuté lúče doprostred našej izby a práve cez tú štrbinu v okne sa predierajú do nášho dúpäťa hľadajúc si cestu do ľudských duší.

Nedeľné poludnie je lahodné. Tým sladším a sviežejším ho robia drobné kontrasty mestskej jesene. Horúca sladká káva bez cukru v mojich studených rukách, páliace nehrejúce slnko a nádcha, pre ktorú zvyšujete intenzitu prevoňania izby až na úroveň priemernej čajovne. Technicky pokulhávajúce indivíduum klepajúce do klávesnice, aby na čierno-bielu plochu vylialo trochu farieb tohto čarovného dňa.  Aby písalo vtedy, keď má čítať. Všetko naopak, tak ako zvyčajne.

Nebo je modré, pôsobí tak ticho a pokojne, pod ním po strechách behajú holuby a ja ich pozorujem zo svojho hniezda. Klepem ako aj oni klepú pri svojej konverzácií, natriasajú sa a šuchoria, žijú si svojím vlastným strešným svetom, o niečo vyššie ako mačky, tak ako sa o poschodie pod nimi natriasajú ľudia v električkách vo svojom vlastnom uponáhľanom živote narušenom rutinným pokojom víkendových dní. Zase raz nová strecha, druhá zastávka dopravného prostriedku, rovnaká a predsa  iná ako tá predošlá, cestou až ku konečnej.

Ach, ako dobre sa cestuje počas jasných dní! Až niekedy opojená myseľ  minie svoju zastávku. Príde ďalšia, nastane výmena neznámych tvárí vo vnútri, človek spozná pár ľudí a vezie sa ďalej v ústrety tej poslednej. Niektoré a tých tvárí si zapamätá, iné nie sú dôležité, podstatné je ale to, že vždy má niekoho, s kým sa môže povoziť bez ohľadu na to, či sa putuje hore alebo dolu kopcom. Niekoho, kto ho zadrží pred krutým stretom s podlahou, keď sa náhodou pošmykne alebo sa mu v rukách pri ostrej zákrute rozpadnú všetky istoty.

Ak nemáte šťastie na cestujúcich, vo vašej električke to môže vypadať všelijako. Po takej jazde môžete skončiť celý zmorený a dobitý, nadávajúc na štát a na to, že negarantuje občanovi bezpečný presun na jeho cestách. Je pravda, že niektoré štruktúry prostriedkov hromadného transportu sú naozaj v poľutovania hodnom stave a okrem toho musíte ešte chytiť aj schopného šoféra. Všeobecne platí, že ak sa držíte zubami nechtami neochotný presunúť sa pri prívale nových nadšených cestujúcich, nielenže brzdíte dopravu, ktorá potom mešká, čím výrazne vplývate na zníženie morálky nováčikov (či už z princípu, že to niekedy niekto urobil vám, alebo zo zatrpknutia z predchádzajúcich presunov, či jednoducho z nevôle prejaviť trochu tolerancie a nechať priestor aj tým druhým podobne ako kedysi niekto aj vám), ale ak sa vždy spoliehate iba na silu vlastných lakťov, neberúc ohľady na kondíciu spolucestujúcich, len ťažko sa udržíte v pohodlnom uhle ku koncu vašej cesty a budete vtedy naozaj potešený (pravdepodobne aj prekvapený), keď vás niekto podoprie v plnej električke aby ste nespadli.  Zostanete šokovane stáť, keď vám po únavnej ceste dobrodinec ponúkne miesto na sedenie. Akoby niekto potiahol ďalej oblaky a zrazu zostalo trochu tepla aj pre vás.

Vo verejnej doprave veru nájdete ľudí najlepšie asi obsiahnuteľných slovíčkom rôzny. Kopec výrazov, postojov psychickým aj fyzických, čo jednému vyhovuje, druhému prekáža. Nájsť kompromis medzi pohodlím vaším a jeho, to môže byť vskutku heroický počin, to mi verte. Čím plnšia električka je, tým sa situácia stáva zaujímavejšou a neprehľadnejšou. Nedostatok vzduchu na dýchanie, ktorý je aj tak často neskutočne presýtený zmesou bijúcich sa vôní, pachov a protichodných voňaviek. Priestor zaplnený nákupnými taškami, kabátmi a (nie len) kabelkovými psami . Z toho sa zakrúti hlava naozaj komukoľvek. Ani mne uprený pohľad vystresovanej útok/útek zvažujúcej čivavy, ktorej z lakovanej kabelky trčí tak maximálne hlava, sem-tam s prednými labkami, náladu väčšinou nezdvihne. A predsa, aj keď sa všetci ponosujú, si ľudia sadnú vedľa seba aby si trochu potrkotali a posťažovali sa (nie len) na dnešnú mládež. Aj keď vtedy, keď je iných miest stále dostatok.

Presne tak, ľudia sú rôzni a každý má iné vyhliadky na svoju cestu. Ale ja sa už teraz musím ponáhľať, lebo myseľ sa mi zase zatúlala nad tie oranžové strechy a keď som teraz konečne pohľadom zablúdila  späť na zem, zistila som, že moja električka už na mňa čaká. Tak prosím ráčte vstúpiť, nech ani vy nezmeškáte. Veď je nedeľa, tak čo ak tá vaša už nepôjde?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?